Vnútorný priestor ako domov uprostred premenlivého světa
Mnohí ľudia majú v dnešnej dobe pocit zrýchľujúceho sa plynutia vlastného života. Rýchly a krátky
kontakt s rastúcim množstvom predmetov každodenného života, ktoré zdanlivo potrebujeme
obmieňať v stále kratších časových intervaloch, navodzuje povrchné väzby k veciam, znemožňujúce
vytvoriť si k nim hlbší vzťah. Paralelou naliehavosti sústrediť svoju pozornosť na nové predmety je
spoločensky akceptovaná možnosť striedať a obmieňať vzťahy v mene individuálnej slobodnej vôle. Z pohľadu hlbinnej psychológie však duša potrebuje mnoho času na utvorenie a ukotvenie vzťahu k svetu, k inej ľudskej bytosti, k práci, k domovu. Pri prevládajúcom vnútornom stave nekľudu, pohybu vo vychýlenom rytme, je tento nevyhnutný čas pre dušu príliš krátky. Okrem toho sa základné potreby väzby, bezpečia, prináležitosti nenapĺňajú, sú ustavične bolestne frustrované
s mnohými negatívnymi následkami premietajúcimi sa navonok i dovnútra. Uviaznutie v tomto
neúčelnom stereotype bežne charakterizuje pohyb ľudí v dnešnej spoločnosti. Skutočné, trvalé a
hlboké ukotvenie v bytí je problematické. Systemicko-fenomenologický prístup v súlade
s Hellingerovými výsledkami umožňuje účinné vyladenie sa na princípy, ktoré podporujú vnímanie
a naplnenie základných životných potrieb a systemických princípov. Umožňujú vnímať práve „ten dobrý“ rozsah a intenzitu kontaktu so sebou, so svetom a subjektívne príjemný pobyt vo vonkajšom
i vnútornom priestore.